Chodili sme asi do štvrtej triedy. Keďže sme pochádzali z jednej dediny a do školy sme museli každý deň dochádzať autobusom, vznikli z nás automaticky veľmi dobré kamarátky. Ona - veľmi snaživé a pracovité dieťa. Možno až príliš. Ľudia, ktorí bližšie nepoznali ich rodinu, vždy o nej hovorili, že aká je múdra a šikovná, pracovitá, poslušná. Jednoducho sen každého rodiča. A ona v podstate aj bola, lenže nie pre svojich rodičov. V dedine každý poznal jej otca ako veľkého poľovníka a nesmierne agresívneho pijana. No a matka, jednoducho ustráchaná žena, ktorá sa bála aj vlastného tieňa.
Požiadavky jej otca na ňu boli vždy prehnané a veľa krát absurdné. Výsledky v škole horšie ako jednotky sa trestali ručne – stručne. Neposlušnosť, zábudlivosť, meškanie...bitka s remeňom! Pamätám sa, ako mi na školskom záchode ukazovala svoje dobité stehná, zadok, chrbát. Keď si na to spomeniem ešte aj teraz ma zamrazí. Raz neprišla do školy. A to bolo dosť čudné, lebo nikdy nezvykla chýbať. Až keď som sa vrátila domov, mi mamka povedala tú hroznú novinu. Kamarátkin otec je mŕtvy. Zabil sa. Vystrelil si mozog. Údajne. Veľmi si nepamätám, čo sa dialo počas ďalších dní, ale jedno sa mi vrylo hlboko do pamäte. Boli sme na pohrebe, ona stála blízko mňa, videla som jej do tváre. Neplakala. Nebola smutná ani zronená. Pochopiteľne. Na tvári mala výraz absolútneho pokoja... Konečne bola voľná, slobodná...