Elena Bartová
Trampoty s Quelle
Môj brat je typ človeka, ktorý nemá rád nakupovanie. Ja viem, že je veľa podobných mužov a aj žien. Ale on sa obchodom úplne vyhýba.
Môj brat je typ človeka, ktorý nemá rád nakupovanie. Ja viem, že je veľa podobných mužov a aj žien. Ale on sa obchodom úplne vyhýba.
Ešte neodleť, zostaň tu vtáčik Boží, dieťatko ťa prosí sadni na jeho plece.
Človek niekedy len tak ide...nepozrie nabok, dozadu, hore ani dole. Jednoducho ide a nič si nevšíma. Chôdza je automatická. Pravá noha potom ľavá a znova pravá, ľavá a tak ďalej. Kým nepríde na jeden bod. Kým nedorazí do cieľa kam sa vybral. Dorazil, ale nepamätá si cestu, s kým sa stretol, pri akých stromoch prešiel, aké kvety po ceste zašliapol ani na mačku, ktorá ho po kúsku cesty s mňaučaním sprevádzala. Kým kráčal nepočul šantiace sa deti, ani štekanie psa, či trúbenie auta. Necítil vôňu z pekárne a ani chladný vietor.
Dnes ma navštívila kamarátkina dcérka, trojročná Emuška. Veľmi sa jej páči u nás, tak ju mamina priniesla na poobedie a tým pádom som na zbytok dňa mala postarané o zábavu.
V pondelok naša dcérka Mia oslávila nádherných šesť mesiačikov. Nevieme si ju vynachváliť, ona je to najúžasnejšie bábätko bod šírim nebom. A keďže krásu už do vienka dostala, chceme jej rozvíjať aj intelekt. Čítala som viacero článkov a rôznych štúdií o tom ako rozvíjať inteligenciu u detí. Ja som sa rozhodla vyskúšať a aplikovať jednu z nich, ktorá jej neublíži ba práve naopak len prospeje.
Každé ráno, keď naše kroky smerujú do školy, sa ma môj syn pýta na všetko čo ho napadne a zaujíma.
Zapla som si večer JOJ-ku a to čo som uvidela, mi úplne vyrazilo dych. Zažila som mierne povedané šok! Nieže by som bola puritánka, ale toto bolo aj na mňa veľa.
Kde bolo tam bolo, ale bohužiaľ bolo jedno dievčatko a jeden chlapček. Boli dvojičky a ich rodičia ich s veľkou láskou očakávali. Otecko a maminka už dlhé roky boli odhodlaný mať deti, ale maminke sa nedarilo počať.
Posledný čas sa veľa hovorí a píše o rôznych formách týrania. Pre mňa osobne, je táto téma veľmi aktuálna, keďže nezostávam len na báze pozorovateľa, ale snažím sa týmto ľuďom v rámci svojich možností aj pomôcť. Pri príprave projektu krízového centra ma napadlo, kedy som sa prví krát s týraním stretla. Ja o sebe môžem povedať, že som mala šťastné detstvo a okrem zopár výchovných faciek som bitá nebola. Ale neboli na tom rovnako všetci moji rovesníci. Spomínam si na jednu z nich...
Tak, ako každé ráno, aj dnes som si odnášala syna do školy. Je prvákom a nechcem ho púšťať samého do školy, bojím sa oň ho. Starší chodí na druhú školu, na opačnej strane mesta.
Poznáte ich, sú uzavreté, málo rozprávajú, vždy sa ponáhľajú domov, nikdy nedajú na sebe nič vedieť... Možno žijú hneď vedľa Vás a Vy ani neviete čo ich trápi. Až jedného dňa sa stane tragédia a Vy nechápete.
Ani si nemusíte zdvihnúť ruku aby,
Nie, nemyslite si, že chcem odokryť svoje indiánske korene. I keď človek nikdy nevie. No predsa sa za indiánsku mamu pokladám. Tiež som podľahla čaru šatiek na nosenie bábätiek.
Niektorý deň som si prezerala staré zošity zo strednej školy. Chystám na prijímačky, tak som chcela oživiť zabudnuté vedomosti. Z jedného zošita my vypadol hárok popísaného papiera s nadpisom „ Čo chcem dosiahnuť do tridsiatky“.